Podala dáma batožinu: kôš malín, melón, mandolínu, aj kufor s vôňou zahraničia – a ešte jedno čierne psíča. Zriadenec v modrom obleku pokládol všetko do vlaku. Hotovo – leží batožina: kôš malín, melón, mandolínu, aj kufor s vôňou zahraničia – a ešte jedno čierne psíča. Len čo vlak vyšiel zo stanice – psíča hop! z vlaku do pšenice. Hodinu bol vlak v pohybe – začali pátrať po chybe. Preratúvajú batožinu: kôš malín, melón, mandolínu, aj kufor s vôňou zahraničia… – Priatelia! Kde je čierne psíča? Vlak zastal. A vtom spod kolies vyliezol veľký čierny pes. Nemohli robiť už nič iné – naložili psa k batožine, ku kufru s vôňou zahraničia… Veď nebola to chyba ničia! |
Pricestovali do Nitry. Staničný nosič číslo tri na káre vezie batožinu: kôš malín, melón, mandolínu, aj kufor s vôňou zahraničia… A za ním vedú čierne psíča. Vtom psíča hrubo zavrčí a dáma tenko zachrčí: – Zbojnící! Diabli s ľudským menom! To je môj psíček s rodokmeňom? Šmarila o zem batožinu: kôš malín, melón, mandolínu, aj kufor s vôňou zahraničia. – Vráťte mi moje čierne psíča! – Hneď povieme vám svoju mienku. Ukážte, pani, potvrdenku! Je na nej táto batožina: kôš malín, melón, mandolína, aj kufor s vôňou zahraničia – a ešte jedno čierne psíča. Nuž, a či je to nešťastie, keď psíča cestou podrastie? |
ON: Mal som vás rád a z lásky dnes už spiacej až doteraz mi stúpa v duši dym. No nebudem vás trápiť ňou už viacej, už nehrozí, že zas ju prebudím. Mal som vás rád tak placho, beznádejne, aj strácal reč, aj žiarlil veľakrát. Mal som vás rád tak nežne, neochvejne – daj Boh, nech raz vás druhý má tak rád. |
ONA: Mal si ma rád a z lásky dnes už spiacej až doteraz ti stúpa v duši dym. No nemusíš sa trápiť ňou už viacej, už nehrozí, že zas ju prebudím. Mal si ma rád tak placho, beznádejne, aj strácal reč, aj žiarlil veľakrát. Mal si ma rád tak nežne, neochvejne – daj Boh, nech raz ma druhý má tak rád. |