VZPOMÍNÁNÍ S ĽUBOMÍREM FELDEKEM - III

V roce 2010 vydali v nakladatelství Columbus Ľubomír Feldek a výtvarník Miroslav Cipár knihu Zlatá svadba (Zlatá svatba), která představuje průřez dílem, který za uplynulých padesát let společně vytvořili.

Kniha obsahuje ukázky ze známých a úspěšných knih, které postupně vycházely od padesátých let. V popisku se uvádí, že tam je „Hra pre Tvoje modré oči, Zlatúšik, Kuchárska kniha pre deti, Kúzelník a kvetinárka, Botafogo, a mnohé ďalšie. A také se dozviete ako a za akých okolností tieto knihy vznikali“.

Je tam také kapitola o zakázané poezii.

Feldek píše:

„Bolo to v roku 1987. Vývoj u nás stagnoval – bábková moc v ČSSR sa paradoxne pokúšala osamostatniť od ZSSR až vo chvíli, keď to malo viesť nie k väčšej, ale k ešte menšej slobode. Dostal som vtedy nápad preložiť a vydať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ antológiu z „perestrojkovej“ poézie – boli to nevídane ostré básne, ktoré mi pre ten zámer zozbieral z ruskej dennej tlače Milan Tokár. Úvod som nazval Preklad – príklad a knihe dala názov báseň Andreja Voznesenského Aktívne svedomie.

Andrej VOZNESENSKIJ

Výtvarníci Miroslav Cipár a Igor Imro dali knihe podobu voľne vyberateľných listov – dúfali, že keď vyjde, bude sa vešať na ploty. Opak sa stal pravdou. Medzi čitateľov sa stihlo dostať len pár exemplárov, a potom, o druhej v noci, zazvonila pri dverách bytu vedúceho predajne a centrálneho skladu vydavateľstva Slovenský spisovateľ pána Dušana Bobríka Štátna bezpečnosť – vyzvali ho, aby si vzal kľúče a šiel im otvoriť predajňu a sklad. Odniesli si celý náklad. (Pán Bobrík však vo chvíli ich nepozornosti jeden balík kníh zachránil – zakopol ho pod pult.) Podobne ako Štátna bezpečnosť sa zachovala aj Slovenská televízia – reláciu, ktorú sme o knihe nakrútili v dubnickom klube mládeže, nepustila do vysielania. Dramaturg Milan Ježík si vyslúžil dištanc aj finančný trest.

Protestoval som proti tomu listom – nedostal som odpoveď. A márne som sa pokúšal vydolovať reláciu z archívu aj po nežnej revolúcii. Odolnosť televízie pokračovala, pravdaže, už v novodobom duchu: „Prosím vás, koho by ešte dnes zaujímala ruská poézia?“ A tak – hoci vtedajší mladí Dubničania majú už dnes deti vo veku, v ktorom boli oni sami, keď spolu so mnou a Marošom Kramárom účinkovali v tejto relácii – nevideli sa na televíznej obrazovke dodnes.

Nielen príbeh tej knihy, ale aj príbehy pána Bobríka či Milana Ježíka sú dnes dôkladne zabudnuté. Dejiny sú pre vyvolených.

A ako aj inak? Tisíce drobných príbehov slušných ľudí (podobne ako tisíce príbehov muklov z päťdesiatych rokov) sa do nich nepomestia: bolo ich priveľa. Nanajvýš sa v nejakom elaboráte o nich napíše, že za komunizmu tvorili pasívnu sivú zónu a chodili do prvomájových sprievodov…“

Oľga BERGGOĽCOVÁ

Vladimír VYSOCKIJ